Tehotenský denník I. - Začiatok

Dopredu musím varovať, že tento článok píšem a topím sa v bazéne popôrodných hormónov, takže budem asi dosť sentimentálna :D Kto neverí na zázraky, môžem potvrdiť, že jeden práve spinká kúsok odomňa v perinke. Eliška je naozaj jeden obrovský zázrak, ktorý k nám prišiel. 

Moje tehotenstvo nebola náhoda, ani plán. Bol to dar.

Koncom minulého roku som sa rozhodla začať riešiť problém s nepravidelnou menštruáciou. Teda v mojom prípade za posledný rok žiadnou. Našla som si novú gynekologičku a verila, že nejako prídeme na to čo mi je a skúsime to liečiť. 

Prečo som to neriešila skôr? Ani sama neviem. Možno to bola lenivosť, možno myšlienka, že na dieťa máme ešte čas. Ale pomaličky sa do nás vkrádala túžba po bábätku, a tak predstava, že nás nečaká jednoduchá cesta ma veľmi frustrovala. 

Každopádne, prišiel január a ja som mala podstúpiť hormonálne testy, výsledok bol všeliaký, tak ma doktorka poslala na endokrinológiu. Z odporúčania som išla k tej najlepšej. Znovu podstúpila rozbory krvi, hormonálne profily a všetko vyzeralo úplne v norme, ba priam ideálne. 

Niekedy v apríli, keď som bola po ďalšej kontrole a tabletky na vyvolanie menštruácie mi nezabrali som si emailom písala s doktorkou a tá mi zrazu navrhuje “Viete čo, mám takú zvláštnu požiadavku, ale skúste si spraviť tehotenský test.” Vravím si, divné….

Každopádne, doma som mala jeden, ktorý som si kúpila možno rok a pol dozadu. Hneď na druhý deň ráno som si ho teda urobila. Čumím na dve čiarky. Nechápem, neverím. Miškovi som o tom ani necekla a test schovala do skrinky pod umývadlo. 

Išla som do práce a počas výbehu na poštu som si v Eurovea kúpila ďalší test, hneď dvojbalenie a išla ho vyskúšať na wc-ka. Pozitývny. Som totálne zmätená. Vraciam sa do práce a píšem doktorke, že mám dva pozitývne testy. Odpoveď prichádza schladzujúco, že to ešte nemusí znamenať tehotenstvo, že mám radšej skočiť na kontrolu na gynekológiu. 

Tak sa snažím volať, objednať sa, ale nikto nedvíha telefón. Samozrejme, že majú dovolenku, lebo sa blíži Veľká noc. 

Celé to vo mne vrie. Neviem sa tešiť, pretože stále nemám istú odpoveď, a tak to nechcem hovoriť ani Miškovi, aby sme sa netešili zbytočne. Avšak tajomstvo neviem už vsebe držať tak sa zdôverím aspoň maminke. 

Ide víkend a po ňom až vo štvrtok mám kontrolu u zastupujúcej lekárky. Príde mi to ako celá večnosť, toto čakanie. (to ešte totiž netuším aká večnosť je čakanie na pôrod haha :D)

Do štvrtku si robím každý deň ráno test, pretože sa bojím “či to ešte platí”. Spätne sa na sebe riadne smejem…

Konečne prišiel deň D. Kým ma príjme doktorka, čakám so sestričkou a spisujeme informácie do počítača. Ona sa ma pýta, či som si urobila aj test a ja vravím, že áno - osem! 

Vrhne na mňa pobavený pohľad a vraví, že tak to som určite tehotná. Jej slová potvrdzuje aj pani doktorka, ktorá ma oboznámi, že naše bábätko má približne 14-15 týždňov. Som v nemom úžase, civím na ten monitor a na ňom sa hýbe malé klbko, ktoré kope malými mini nožičkami. Dostanem od doktorky fotku ultrazvuku a hneď volám maminke. Plačem od šťastia. Zrazu sa necítim sama, už sme dvaja. Idem naspäť do práce a neviem sa dočkať ako to poviem Miškovi. Chcem vymyslieť nejaky super plán, ale nakoniec len prichádzam domov a štrachám niečo z kabelky. S rukami za chrbtom vravím, že mu chcem niečo ukázať. Vyťahujem fotku ulktrazvuku a Miško sa ma s iskrami v očiach pýta “Sme tehotní?” a ja sa mu hádžem okolo krku, plačem, že sme.

Potom si ďalej už nepamätám čo bolo, ale tento moment nezabudnem nikdy.

Spomínam si na tie chvíle, keď som mu plakala v náručí, že či ma bude chcieť aj keby sme nemohli mať deti. 

A teraz tu sedím 6 dní po pôrode a neviem sa vynadívať na ten zázrak lásky, ktorý sme dostali.